Hermann Hesse: Stopa zo sna

Stopa zo sna (Traumfährte) s podtitulom Nové poviedky a rozprávky je súbor 12 kratších textov – rôznorodých bájok, paródií a poviedok z rôznych časových období autorovho života napísaných paralelne k jeho známejším dielam. Niektoré s jeho dielami ako napr. Demian či Stepný vlk úzko súvisia a čo-to nám aj poodhalia a pomôžu pochopiť. Po Demianovi to bola pre mňa druhá kniha v poradí od Hesseho a musím povedať, že môj záujem o autorov život a jeho diela ešte viac prehĺbila. Nemálo o sebe prezradil v dvoch autobiografických skicách “Detstvo kúzelníka” a “Stručne poňatý životopis” .

Sú dni, kedy sa prebudím, pozriem sa do zrkadla a vidím v ňom… iba seba. Jednu z miliárd, ktorá sa v ničom neosvedčí, v ničom nenapreduje, nič nové, čo by malo potenciálnu hodnotu, nedokáže vybudovať, kráčajúca po svojich starých cestách, poprípade ešte po už vyšľapaných cestách tých ostatných a ani po tých niekedy nie schopná uspokojivo prejsť. Našťastie, sú aj zrkadlá optimizmu a nádeje, nielen tie zúfalé a skeptické. Umelec a vôbec každý tvoriaci a inovatívne zmýšľajúci človek to má v živote ťažké. Kým sa ním stane, kým sa dostaví úspech a uznanie, zväčša balansuje po úzkej vratkej ceste nepochopenia okolia a boja so sebou samým. O autorovej evolúcii čím všetkým si prechádzal a aký to malo naňho vplyv, som čítala v úvodných príbehoch so zatajeným dychom. V tých nasledovných je charakter rôznorodý, v niektorých je menej osobného (alebo iba zdanlivo?), ale rozhodne nie sú nezaujímavé. Raz sa pri nich pousmejem, raz zdesím, ale iba do okamihu, kedy sa mi vyjaví ich pravá podstata. V tom, ako vie autor poeticky a decentne poukázať na túto podstatu, na celú tú absurdnosť ľudského zmýšľania a konania, vidím v ňom veľký kus geniality. Najviac mi v pamäti utkveli poviedky Mesto (o jeho sláve a premenách, kde to postupuje), Edmund (o ponímaní viery a náboženstiev v duchu ich pôsobenia a formúl) a hlavne 2 autobiografie, pri ktorých som si prišla na svoje, pôsobivé. Cítim z nich autorovo zúfalstvo z neschopnosti zaradiť sa do tohto normovaného života a bezmocnosť niečo v spoločnosti zmeniť, s ktorou si ale aspoň čiastočne poradil po svojom. Akosi som nepochopila poviedku Kráľ Jü, možno mi k nej ešte chýbajú širšie súvislosti. Neskúmam.

Hesse si svojím štýlom písania, hoc by písal aj o hocijako nezáživnej téme, získa nejedného čitateľa. Na mňa opäť zapôsobil. Pod závojom jeho slov nachádzam vzdelaného, sčítaného a bystrého človeka. A najmä cieľavedomého, kam to dotiahol napriek všetkým úskaliam, je o ňom známe. Čítalo sa mi to úžasne. Hltala som jednu poviedku za druhou. Plné úprimnosti, krásnych metafor, sofistikovaných vyjadrení, miestami je potrebné zapojiť zručnosť čítať medzi riadkami, čo si cením a čo pozdvihuje celkovú úroveň čítania. Vnukol mi aj zopár nápadov a vzbudil záujem aj o ďalších spomínaných vzdelancov a literátov z dávnejších dôb, z ktorých autor čerpal. Hermann Hesse ma obohacuje, učí, podnecuje a potešuje záplavou nápaditých slov, ale najmä zmysluplných, hodných zamyslenia. Skvelá kniha, nachádzam v nej celú všehochuť jeho tvorby, veľa z neho a niečo aj zo mňa. Ešte sa k nej rada vrátim. Už sa teším na ďalšiu. Bude to Stepný vlk.

V živote som sa mi striedali rôzne vášne: gymnastika, klavír, tanec, krasokorčuľovanie… Raz majstrovsky ovládam jedno, inokedy zas druhé. Keď už nie v realite, aspoň v mojich snoch. S Hermannom Hesse som sa pri čítaní riadkov vrátila do mojich dávnych prachom zaviatych čias mojej tvorby alebo skôr pokusov o ňu. Hesse popri písaní hľadal radosť v maľovaní a v hudbe, aj v snahe o jej komponovanie. Mnohokrát pri pozeraní tanečných a športových vystúpení, obdivovaní obrazov, počúvaní hudby a čítaní sa vo mne vznieti malý plamienok túžby byť na tej druhej strane – na strane tvorcu. Nie pre potrebu vyniknúť. Chcela by som pretaviť niečo zo mňa do hmatateľnej podoby, svoje nálady, emócie, vnútro do niečoho, čo by malo spieť k metafyzike umenia. Tú nachádzam aj v estetických športoch a tanci, asi preto sa mi tak páčia. Vnímam ich ako vyjadrovací prostriedok, iný jazyk, svojím prejavom charakteristický pre každého jednotlivca. Športy zamerané čisto na silu, výkon a presnosť ma zaujímajú tiež, ale omnoho menej ako tie estetické, ktoré majú podľa mňa o rozmer navyše.

Maľovanie mi nikdy moc nešlo. Tomu ostatnému na začiatku spomenutému som sa isté etapy môjho života venovala. No vlastne v ničom som extra nevynikala. Vždy mi prišiel do cesty nejaký obrovský talent, pred ktorým mi len padla sánka a celá moja snaha to niekam dotiahnuť bola zmarená. Spomínam si, ako párkrát v triede predviedol svoje nápadité skomponované skladbičky spolužiak na klavíri. Tuším aj získal za ne ocenenie a ja som v tom okamihu chcela celú moju “tvorbu” zavesiť na klinec. Avšak naučila som sa, že aj menej je viac, že nemusí byť zo mňa ani Mozart, ani Goethe, ani iný svetovo uznávaný umelec, že aj to jednoduché, čo vytvorím a považujem za nie príliš dokonalé a polovičaté, niekoho iného zaujme či pookreje pri tom. Samozrejme, boli aj výtvory, ktoré nezaujali a upadli do zabudnutia, napokon aj toho môjho. Aj to k tvorbe patrí. A tiež som sa presvedčila, že koľko ľudí, toľko chutí. Viem si predstaviť, že ani čítať Hesseho nie je pre každého, hoci pre mňa je v súčasnosti jedným z najobľúbenejších autorov. 

V mladosti som na klavíri komponovala jednoduché skladbičky a napísala 3 básne. Nemyslím si, že by za veľa stáli. Vymýšľala som si tanečné choreografie, a to mi ostalo tak trochu v krvi, keď sa v nepozorovanej chvíľke tanečným krokom vznášam po byte. Básnik zo mňa nebude, na gymnastiku a krasokorčuľovanie už začínam byť pristará, ale k hudbe mám vždy blízko. Na klavíri si zahrám rada a možno ma raz opäť kopne múza…

“Všetci ľudia sa snažia, či je to múdre alebo hlúpe, nejakým spôsobom prekročiť samého seba a hranicu možného, ​​podnietení tajnými predstavami, oslnení vzormi, lákaní ideálmi. Nie je poručíka, ktorý by v sebe nenosil myšlienku na Napoleona – a nie je Napoleona, ktorý by niekedy v sebe nevidel opicu, svoje úspechy nemal za planú hru, svoje ciele za ilúzie.”

(Stopa zo sna, s. 10)

“A ako sa môžem stať opäť nevinným? Pretože človek sa môže kedykoľvek zbaviť viny, ak pozná svoje utrpenie a svoju vinu a ak pretrpí oboje až do konca namiesto toho, aby hľadal vinu u druhých.”

(Stručne poňatý životopis, s. 67)

“Myslím si, že skutočnosť je to, o čo sa človek potrebuje starať zo všetkého najmenej, lebo je neustále tu, už sama o sebe dosť obtiažna, zatiaľčo našu pozornosť a našu starostlivosť vyžadujú krajšie a potrebnejšie veci. … A nemožno ju, túto ohavnú a pustú, samé sklamanie prinášajúcu skutočnosť, meniť žiadnym iným spôsobom, než že ju poprieme tým, že sa ukážeme byť silnejší než ona.”

(Stručne poňatý životopis, s. 71)