Moje hudobné srdcovky

Myslím si, že hudba je ako sen. Keď sa do nej hlboko ponoríme, otvára náš vnútorný svet, v plnej úprimnosti, nevinnosti aj dravosti. Dokáže napätie uvoľniť, aj ho vyvolať. Dokáže nás mobilizovať, inšpirovať, potešiť, dojímať, ale aj priviesť do stavu úzkosti. Aspoň takto to vnímam ja, z vlastnej skúsenosti.

Hudba pre mňa znamená veľa. Viaže sa mi k nej celá moja mladosť, oživuje mi cenné spomienky, pocity, situácie. Obdivujem, ako niektorí tvorcovia hudby vedia aj zopár tónmi a jednoduchými akordmi zapôsobiť na dušu človeka, dotknúť sa jej. Pre mňa je vzácna tá hudba, ktorej sa to podarí. A tiež tá, ktorá vie trefne vystihnúť atmosféru a pocity vo filme. Nie každej hudbe sa to podarí. Filmov veľa nepozerám, ale poznám ich mnoho najmä skrz soundtracky. Pre mnohých nie je prekvapením, že najmilšia mi je hudba klavírna. V kombinácii s husľami či precíteným spevom je zážitok umocnený a pôsobí na nejednu citlivú dušu, ktorou som aj ja.

John Williams: Theme From Schindler’s List

Odkedy som prvýkrát videla film Schindlerov zoznam, bolo to pár rokov dozadu, ostala vo mne rezonovať jej ústredná hudba. Je pre mňa výnimočná, tak ako celý film. Neviem prečo, ale často mi v ušiach táto hudba znie a spolu s ňou sa vynára silná záverečná scéna so slovami Oscara Schindlera: „I didn’t do enough“. Tá nemôže nikoho nechať chladným. Za srdce ma chytila celá sprievodná hudba. Okrem ústrednej témy, ktorú si púšťam, keď mi je ťažko alebo smutno, na mňa zapôsobila aj ďalšia nádherná skladba.

Frédéric Chopin: Nocturne cis-moll No. 20 (z filmu Pianista)

Táto skladba pre mňa niečo znamená. Jeden cenný okamih zo života a jeden dojímavý z filmu Pianista.

Yann Tiersen: Comptine d’un Autre été: L’Après-Midi (z filmu Amélia z Montmartru)

Často si túto prekrásnu skladbu púšťam pred spaním a rada si ju hrám na klavíri. Film som videla, ale neoslovil ma tak, ako hudba.

James Horner: The Ludlows (z filmu Legenda o vášni)

Dlho som jej názov nepoznala. Hrala som si ju na klavíri len z odposluchu už od mlada, kedy som ju prvýkrát počula a oslovila ma. Bolo to pri krasokorčuliarskej súťaži. Zistila som, že nie je len mojou obľúbenou – od vtedy som ju zachytila už mnohokrát pri rôznych vystúpeniach či v televíznych zostrihoch.

Ezio Bosso: Rain, In Your Black Eyes

Kto sa pozorne započúva, objaví tu netradičný takt. Najmä v posledných dňoch ma táto hudba stále prenasleduje. Vyvoláva vo mne zvláštne pocity, a tým je pre mňa príťažlivá. A tie scény, tie mi pripomínajú zážitky z upršaného Anglicka, zvlášť jeden okamih, na ktorý nezabudnem.

Erik Satie: Gymnopédie No. 1

Veľmi pokojnú a príjemnú atmosféru mi vytvára. Ďaleko od tohto uponáhľaného sveta. Len tak si ľahnúť do trávy a tešiť sa zo života. Z pestrosti kvetov, vôní, farieb, lesov. Zo života bez starostí, ktoré nás denno-denne pohlcujú. Aspoň na chvíľu. Podľa zdrojov na webe bola táto skladba skomponovaná už v roku 1888. Natrafila som na ňu náhodou pri browsovaní na YouTube.

Okrem klasiky a obľúbených soundtrackov, ktorých je viac, si rada občas vypočujem aj jazz. Isté obdobie som počúvala speváčky Norah Jones a Katie Melua. Jazz vo mne vyvoláva pocity pohody, uvoľnenosti, akéhosi úniku. Tak som sa cítila pri večernom posedení, keď sme s kamarátkou párkrát zašli do Jazz Café. Bolo to už dávno. Tam som sa zoznámila s piesňami Katie Melua. Jazz sa mi páči aj kompozične, svojou nápaditosťou, netradičnými akordmi, improvizáciou. Z kompozičného hľadiska jazz zďaleka nie je triviálny ako je to u väčšiny populárnych piesní, aj preto majú jazzmeni môj obdiv a uznanie. A aký vplyv má na mňa energická, zvlášť tanečná latino hudba, sa presvedčili už viacerí.