Nutrie na Malom Dunaji

Po vyše mesiaci opatrení, ktoré nám kvôli zhoršujúcej sa situácii pre COVID-19 zamedzovali prechádzanie medzi okresmi, sa mi tento týždeň konečne podarilo s negatívnym testom urobiť vytúžený výjazd do prírody mimo Bratislavy. Vyrazila som s deťmi na menší výlet na nám už dobre známe Korzo Zálesie. Malý Dunaj a jeho priľahlé brehy sú mojimi obľúbenými miestami, kam sa s deťmi rada vraciam. V tento deň sme si to tu obzvlášť vychutnali. Na prechádzke k lodenici sme nestretli takmer ani živú dušu. Nečudo, že počas uplynulých období s obmedzeniami sa tu život vodných tvorov nerušene rozprúdil v plnej pestrosti.

Len o byľku ďalej od lodenice sa odohral pre mňa nevšedný zážitok. Pán s kýblom potravy v ruke nás pri pohľade na deti prizval k brehu pozrieť sa na kŕmenie. Ako tajomný zaklínač, ktorý rozumie reči zvierat, špecificky zahvízdal a v tom okamihu sa k brehu zhrkli kačky, labute, z diaľky naprieč cez celú šírku toku plával vytŕčajúci ňufák nutrie riečnej a obďaleč zvedavo klepotali a škriekali čierne lysky. Nutrie ani im podobné tvory som nikdy nevidela celkom zblízka. Boli smelé, zobrali si rožky a zeleninu priamo z ruky. Zaujali ma na nich 2 veci. Výrazné do sýtooranžova zafarbené dlhé tesáky a to, ako usilovne a dlho prežúvali, akoby hladovali celú neúprosnú zimu.

Zvykne sa ich tu do jednej línie nastúpiť 5 až 6. V tento deň prišli 2. Nezabudnuteľné takto ich sledovať. Cestou späť k autu sme sa ešte pristavili v lodenici. Práve odtiaľto sme sa vlani na jar vydali na príjemný rodinný splav a mám nádej, že sa s príchodom teplejších dní a vakcináciou situácia s Covidom zlepší a prázdne lodenice sa opäť raz zaplnia loďkami. Rada by som totiž spoznala aj ďalšie zákutia Malého Dunaja, poniže priehrady Nová Dedinka.

Zo Zálesia som odchádzala s pozdvihnutou mysľou a s uvedomením, akú zvláštnu dobu žijeme, keď k novému elánu do života mi stačí pár hlodavcov, tucet kačíc a spev vtákov v nahých korunách stromov pod ovisnutými mračnami. Začalo snežiť.